Ale nielen moja generácia spomína rada na detstvo. Keď sa spýtam mojej osemdesiatročnej susedky Vierky, aké mala detstvo, začne rozprávať také krásne historky, že by som ju počúvala hodiny. Napríklad ako hrala tu pred barákom, pred sedemdesiatimi rokmi, s deťmi kávičku.
To sa dve guličky hodí do jamky a jedna musí vyskočiť. Vraj mala aj sklenky, ale tými nehádzala, len hlinenkami. Alebo si kreslila na obrubník kamienkom vodu, les, potom sa našlo obrúsené sklíčko a tým sa cez to všetko cvrnkalo. Tiež hrala škôlku s loptou o protiľahlý barák a na schovku v celom dome – od pivníc až po práčovňu na pôde.
Stáva sa aj vám, že si pri pohľade na šesťročného školáka hrajúceho sa na smartfóne nostalgicky spomeniete na svoje detstvo? Alebo na časy, keď vaše deti boli malé? Veľa z nás sa rado v spomienkach vracia niekoľko rokov späť, keď sme v teplákoch s množstvom záplat brázdili ihriská, hrali sa na „slepú babu“ alebo kradli susedovi čerešne zo stromu. Domov sa chodilo, keď sa rozsvietili pouličné lampy a žuvačky sa kupovali za peniaze, ktoré sme dostali za zálohované fľaše.
V dnešnej dobe definovanej modernými technológiami sa akosi vytratilo čaro a hodnota tých obyčajných dní, kedy sme s rodičmi hrávali Čierneho Petra alebo skákali gumu s kamarátkami z ulice. Neexistoval Netflix, playstation či Spotify. Chodilo sa do kina, počúval sa walkman a hralo sa so sklenenými guľôčkami alebo céčkami. Neotravovali nás premotivované influencerky a hviezdy sociálnych sietí. Čítali sme Bravo, Dívku či Kamaráta.
Viacerí z nás by sa možno radi vrátili do týchto čias. Nuž, možné to nie je. Môžeme už iba spomínať.
