“Volal som ráno s mamou. Smutno mi je, chlapče, povedala. Boli sme sa s ocinom včera prejsť. Bojím sa, že dobre už nebude. Svet sa mení. Staré časy sa už tak rýchlo nevrátia. Čo som mal na to povedať? Po tom, ako s otcom prekonali kovid, majú rešpekt. Veľký rešpekt. Odložená je oslava jej minuloročnej sedemdesiatky. To isté sa asi stane aj s ich blížiacou sa februárovou Zlatou svadbou. Keď dožijete, potom oslavujte, hovorieval starý otec. Mám tie jeho slová na pamäti aj po vyše troch desaťročiach od jeho odchodu. Rovnako aj jeho postoj k životu.
Asi by s mamininým smútkom nesúhlasil. Dievča, prežili sme vojny, ťažké časy, kedy nebolo ani čo jesť, kedy človek netušil, či sa dožije rána. Kovid je oproti tomu skúška, ktorú vďaka viere, nádeji a nepoddajnosti prekonáte. Použil som jeho imaginárne slová aj dnes, ako odpoveď na mamin pesimizmus. Pomohlo. Jej aj mne, pretože smútok rodiča skáče rýchlo aj na dieťa. No aj bez jej smútku, občas to na mňa doľahne. Napríklad keď vidím absenciu citu pre mieru medzi politikmi. Ako pri začiatku očkovania v Trnave. Videl si to, spýtala sa ma mamina.
Prvá bola primárka z infekčného, to bolo fajn. No potom župan, primátor a aj rektori trnavských univerzít. Sú normálni? To nemohli najskôr symbolicky zaočkovať aj iné ohrozené skupiny, či ďalších ľudí z prvej línie? To sa tam museli hneď pretŕčať tí, spýtala sa. Neviem, normálni asi sú, pomyslel som si. Ale ten cit pre mieru im chýba. Ak by som ja rozhodoval o prvých ľuďoch na očkovanie, medzi inými by som určite volil napríklad starších rodičov nejakého dospelého človeka so zdravotným postihnutím, o ktorého sa starajú doma.
Napríklad starších rodičov dospelého autistu. Ak by ich kovid čo i len na pár týždňov zovrel, kto by sa postaral o ich dospelé dieťa, ktoré sa samé o seba postarať nedokáže? Rozčarovanosť z absencie citu pre mieru u politikov ma prepadla aj po rozhovore s kamarátom, ktorý je od narodenia imobilný. Poberá invalidný dôchodok, každý deň je pri mnohých základných životných činnostiach odkázaný na pomoc asistenta. No napriek tomu sa chalanisko snaží, urobil si výšku, pred koronou mal živnosť, vďaka ktorej si dokázal privyrobiť.
Teraz je už takmer rok v pasci. Nespadám do žiadnej zo schém pomoci pre živnostníkov, posťažoval sa mi. Práve pre dôchodok, ktorý poberám. Kedy bude tomuto koniec? Snažil som sa ho podržať. Keby som mu dokázal finančne pomôcť. Ty máš toho dosť sám, dve z troch detí s dlhodobými zdravotnými problémami. Tu je problém ten, že štát na nás zabudol. V čase krízy to je vidieť najviac. Keď som s priateľom dohovoril, bolo mi smutno, ako ráno mame. Svet sa mení, rútime sa do veľkej neistoty. Skúsme sa jej však nepoddať. Kým žijeme, je vždy nádej, že bude dobre. Kým žijeme, je dobre.”
ZDROJ: facebook
